Založ si blog

Podivín

O Podivínovi
Neďaleko starej Jelše žil človek, ktorého každý len Podivínom volal a veru nie inak. Žil on v samote pod vrchom, ktorý už od tureckých čias Skalkou volali. Tento človek mal nadovšetko rad prírodu. Zhováral sa so stromami a ľudia, čo žili v neďalekom Rudne, mnohokrát videli, ako si do svojho domčeka ,ktorý vlastne ani nebol domčekom, ale starým dubiskom , vodil kadejakú zver. Ľudia povedajú, že neraz až do hlbokej noci boli pri ňom líšky, zajace ,srnky, ba i medveď. Zvieratka mali radi tohto človeka a veru keď on kľačal lesom nikdy nebol sám. Po každé sa k nemu pridružila dáka zver a tá mu poukazovala tie najkrajšie zákutia čo nad osadou Chyžné a pod vrchom Kohút sa boli nachodili. Ba podaktorý vravia, že Podivín poznal i samotne ho vládcu lesov gemerských, múdreho a spravodlivého Gemerslava a jeho dve dcéry Duhu a Lásku. Títo vraj podnes deň žijú spolu v hlbokej jaskyni pod vrchom Kohút. Tento vrch od nepamäti legendami opradený, v poslednom čase vraj veľmi plače a do hustej hmli sa zahaľuje, aby pred chamtivosťou ľudí ukryl. Vtedy, vraj Podivín a Láska na svetlo Božie vyjdú a spolu plačú nad hynúcou krajinou. Toto sa deje z Jara, keď aj vládca Gemerslav svojimi slzami skropí polia, lesy a ľudia si podnes myslia, že to dážď padá.
Verte, neverte, no mne nedalo pokoja a tak som sa vybral za báčim Dobre slovo , ktorý pod starým mlynom vodu čistil a skaly pral. Našiel som ho až na opačnej strane Skalky, na Troch peniažkoch, ako krasu mladým kvietkom maľoval. Keď, že i ja rad maľujem kvietky, nuž som mu pomohol. Po práci sme si posadali do mäkučkej trávy a upili za kalištek večernej rosy. Po chvíľke Báči mi vyrozprávali toto:
„ Kedysi, hentam, pod Skalkou stála stará a posledná Jelša a povyše nej dubisko starý ako tento svet. V tomto dubisku prebýval Podivín. Jedného dňa mu ľudia čo neďaleko žili veľmi ublížili. Medveďa, čo mu bol najlepším spoločníkom zlapali a s kože zodrali. No len čo jednu skazu dokonali, druhú začali. Staré dubisko podpálili až zhorelo cele do koreňa. Podivín, vidiac toľkú krivdu, veru račej zutekal, bo i jeho by boli zamordovali. Pobral sa on cez polia a močariny, rovno pod vrch Kohút, aby tam novy domov našiel. Zastavil sa iba toť v neďalekom Chyžnom pri mojom pradedovi, lebo len jemu zo všetkých ľudí čo poznal veril. On bol práve koňovi podkovu obúval, lebo pán nakázali a ešte k tomu zlatú.
Porozprával Podivín jenu akú krivdu mu ľudia spravili a že čo on teraz neborák ma robiť!? A veru môj pradedo mu aj poradil. Aby sa on len za Gemerslavom pobral. I pecúchov mu na cestu dal a s Božím požehnaním ho na cestu vyprevadil. Kráčal Podivín rovno pod ten Kohút by tam nový domov i pravdu našiel.
V dedine boli práva koňovi tú zlatu podkovu obuli, keď si všimli, ako sa Kohút do bielej hmly zahaľuje, až sa celkom v tej hmle stratil. A tu začali skaly lietať a taký vietor sa spustil, že ich všetkých čo na dvore stali na zem pometalo. Len môjmu pradedovi sa nič nestalo. Pochopil on veru, že to hnev Gemerslava. Pobral sa do svojej chyže , kľakol pod madonu a prosil o odpustenie hriechov.
Podivín si na vrchu unavený pod peň sadol, hlavu hlboko do dlane zaboril a slzami skropil matičku zem. Nenazdal sa ale , že jeho plač toľký hnev u vládcu Gemerslava vyvolá. Bo to práve on vidiac Podivína plakať , na ľudí vietor a skalný dážď poslal.
Tu i len počuje Podivín, že spod s pod pníka kde sedí akísi hlások k nemu ide.
„ Človek dobrý pomôž mi“
Jak hľadí, tak hľadí, už si oči vyhľadel, ale veru nič nevidí. A ten hlas znova len volá…
„ Človeče dobrí…pomôž mi“
I osmelil sa Podivín a takto prevraví:
„ veď by som aj …ale ..kde si?
„ tu , pod pňom ! Som slnca kvet a vietor ma sem zasial, ale beda mi, bo tu nieto svetla čo bi moju hlávku ohrialo a veru ak mi pomôžeš budem žiť , ak nie , nuž zomriem!“
Ej veru nedám ti ja zahynúť povie Podivín.. a už ťahá ten peň von zo zeme. No, čo ako ťahá, peň nie a nie sa pohnúť.
Tu len zbadá, že všetka zver čo ho po lese sprevádzala , sa okolo neho postavila. Potešil sa tomu, veď tu boli jeho jediný kamaráti. A tu…aha ho… maco medveď k nemu ide. I diví sa Podivín, veď na vlastne oči videl ako ho z kože zodrali. No Maco už z Dianky volá..“ neboj sa, bratku, som to ja. Náš vládca Gemerslav vyslyšal tvoj plač a vrátil mi život.. a teraz pusti mňa nach sa ja popasujem s tým pňom“
Aj Maco ťahá, ale peň nie a nie von, akoby prikovaný v zemi ležal. Tu pribehne k ním starý jeleň a takto prevraví:
„ Počuj človek i ty macko, toto nie je len tak obyčajný peň. Toto je vchod do ríše Gemerslava a veru pamätám ako mi moja mať vravela , že ten peň sám uhne no musí mu poručiť s čistým srdcom a dobrým úmyslom. No beda tomu, kto so zlým úmyslom chce narušiť jeho pokoj!“
Keď jeleň dokončil, zvieratká ustúpili a Podivín pochopil, že to jemu výzvu k činu dali. No poručeno bohu, povie si Podivín a už smelo ide k tomu pňu ,smelo sa postavil a takto mu poručil:
„ Ty starý múdry peň, ústup že, aby som mohol slnca kvet na svetlo presadiť a tak mu život z ratovať.“
A tu div divúci, peň sa uhol a pod ním sa krčil kvietok čo sa úplne na zlate slnce podobal. Vzal Podivín kvietok a ako malé batoľa ho na prsia pritúlil a medzi ostatne kvietky do matičky zeme v sadil. Bolo ,že to radosti lebo Podivínovi sa nič nestalo, čo dokazovalo, že je dobrej mysle i vôle. Aloe beda by veru bolo, keby bol žiadal čo len trocha šťastia . No on i vo svojej biede na iných myslel preto sa mu nič nestalo. Dlho potom svojim zvieracim priatelom rozprával o bolesti čo mu boli ľudia spôsobili. Zvieratka sa tiež posťažovali na ľudí, lebo ich vraj len tak spasie kántria a z kože derú a veru nezašanujú ani mláďaťa. Dlho si takto rozprávali a slnko už pomaly na západnú horu sa zberalo odisť. Tu spod toho pňa čo sa bol uhol, podivný tvor sa na božie svetlo ohlásil. Podivín veru dostal strach, veď to vám ani zviera ani človek ani muž ani žena. Podivín tam ako skala ostal stáť a veru i hlas mu bol zamrzol, čo sa tak preľakol. Už je mi amen , vraví si, bo to netvor rovno k nemu sa blíži.
Tu sa len pred neho postaví a takto mu povie: Neboj sa človek. Som vládcom gemerských lesov, Gemerslav. Zvieratká mi vyrozprávali, ako si sa o ne staral, až kým ľudia čo by mali byť ako tvoji bratia, ti krivdu vykonali. I v skúške si obstal , lebo si nie na seba ale na iných myslel a pomohol..si dobrý človek. Pozri sa okolo… Slnce už kloní svoju zlatu hlavu za západnú horu a čochvíľa tu nastane tma. Už i mesiac posial hviezdami nebo. V noci tu neradno ostávať bo škriatok zlo myseľ by ťa mohol zlapať. Pod ty pekne do mojej ríše kde ta už i moje dcéry očakávajú a veru budeš prvý človek čo vstúpi do mojej ríše.
Podivín nič neodpovedal, len pomaly kráčal za svojim hostiteľom. Zver, čo stala navôkol sa poklonila svojmu vládcovi a každá sa náhlila do svojho brlohu.
Ani sám nevedel ako šiel , ako nie, len keď sa za ním zem zatvorila si všimol, že to ten peň sa na svoje miesto posunul. Veru divil sa Podivín a vlastným očiam neveril . Na zemi videl suché stromy, mŕtve korytá riek, zhorenú trávu a tu , ako v raji, všetko naokolo kvitlo, kol uší mu vtáci spievali tie najkrajšie melódie života. V rieke sa preháňali ryby a voda bola ako krištáľ čistučká .
Pochopil Gemerslav čomu sa jeho hosť tak diví a takto k nemu prehovoril:
„ Čo vidíš to nie je sen, i na zemi môže byt raj veď tú krasu čo tu zrieš posielam i na zem. Vy ste však z môjho daru spravili peklo, rieky sú mŕtve, lesy a polia zamorené ,stali ste sa otrokmi vlastných výmyslov, brat bratovi závidí…
Podivín len hlavu smutno zvesil a mlčky, hanbiac sa ,za to čo človek za zverstvá stvára, len nemo prikývol.
Sadmi si, povie Gemerslav…na zemi už vládne noc a pokiaľ slnca zlatý lúč ohlási nový deň vypočuj si príbeh ľudí a ich prekliatie.
Všetko sa to udialo v dobe ,keď človek žil s prírodou vo veľkej zhode. Človek obrábal polia, čistil vodu, ošetroval lesy a zver sa ho vôbec nebála. Príroda sa mu za to bohato odmenila. Keď ľudia zasiali, ona im bohatú úrodu dala. Veru bolo, že to vtom čase žiť. V tom čase nepoznal človek nadvládu , netýral slabších a nepodmaňoval si okolie a Ine národy. Verili , že sám život je sám o sebe zákonom a tento nemožno meniť a ničím ohraničovať. Tu , ale diabol sa zamyslel nad človekom a povedal si, že to takto ďalej isť nemôže. Poslal on na zem medzi ľudí svoju sestru Závisť. Dal jej ľudskú podobu . Stala sa znej prekrásna žena a ten kto ju uzrel navždy stratil hlavu a srdce. Jedného dna poslal Závisť na salaš, bo tam mladý šuhaj sám gazdoval a ženu si hľadal. A tak sa i stalo, že títo dvaja pred svedkami zaviazali cely svoj život a na spoločnú cestu v dobrom i zlom sa dali. Od toho dňa sa mladý bača veľmi zmenil. Stal sa z neho skupáň a na ľudí, čo mu boli ako bratia, teraz len gánil a nadával. Začali sa mu teda susedia zďaleka vyhýbať. Po istom čase sa jeho žene , ktorou tá Závisť bola, narodili dvojčatá. Dvaja chlapci, ako jeden. Keď dorástli bača akoby sa pod zem prepadol. Chlapci mali veľmi podivné mená. Jeden sa volal Všetkober a druhý Všetkonič. A veru dielo diablovo sa ešte len teraz začalo.
I zišli oni dolu medzi ľudí a veru zle nedobre bolo lebo len závisť a zlobu , pýchu a lakomstvo začali medzi ľuďmi rozsievať. Ba zašlo to až tak ďaleko, že človek človeka si začal podmaňovať. Brat bratovi začal závidieť a národy medzi sebou vojny začali viest.
Veru tak človek…vzdychol si Gemerslav… v mojich riekach nie voda ale krv tiekla a do zeme nie žitko ale ľudské tela sa ukladali. A toto zlo trvá podnes deň. Darmo v stupujem k ľudom v podobe sna a tak sa k nim prihováram a ukazujem čo napáchali, všetko márne. Veru zdá sa, že človeku už nieto pomoci.
Tento príbeh má však i svoje pokračovanie…vraví vládca lesov. Mojim sluhom sa po dlhom čase podarilo presvedčiť ľudí aby sa zbavili Všetkobera a Všetkokaza. Zlapali ich a do bezodnej priepasti ich hodili. Však prv ako sa stratili v bezodnej priepasti na ľudí kliatbu privolali.
Tu Gemerslav podišiel k zlatej skale a otvoril ju. Podivín uzrel čudo čudesné. V skale boli zlate hodiny a tie opačne kráčali ako tie pozemské. Vzal vládca lesov drobný piesok čo tam bol okolo hodín a hodil ho do okolitého priestoru. Ten priestor ničím iným ako časom minulosti bol. Tu sa len z toho priestoru veľký vetrisko začal ozývať a sním do ich uší tieto slová prileteli.
Bodaj ste vy ľudia nikdy nenašli pokoj a mier! Bodaj ste vždy chceli mať viac než mate, až sa úplné zničíte!.
Počul si kladu čo zanechala Závisť a jej synovia. Vieš človek…nastal čas poslednej etapy kliatby. Všetko zomiera, všetko mrzne, a to len preto, lebo človek je čoraz viac lakomejší, človek človeku nie bratom ale vrahom je. Je však ešte nadej na zvrátenie osudu ľudstva. Chod v pokoji medzi ľudí a povedz im všetko čo si videl a počul.
Podivím len nemo počúval. Všimol si, že i zver čo naokolo postávala, ako by rozumela všetkému čo tu odznelo. Začudoval sa však ešte viac, keď zver okolo nespoznával, slzy im tiekli akoby to ľudia plakali.
A tu sa spod zeme, neďaleko tej skaly, kde bol čas, začala dúha vynárať. No nebola to taká dúha, akú u nás na zemi vídame. Táto bola veru sto krát krajšia. V tej dúhe stála deva krásna ako jasný deň, čistá ako panensky potôčik a žiarila ako jasný slnca svit. Keď dúha svojimi farbami zmaľovala celé podzemné kráľovstvo, vystúpila z nej deva a rovno k Podivínovi podišla. Podivín si od toľkej krásy šiel oči vyočiť. Deva mu vraví:
Som dcéra vládcu hôr a matky zeme. Prebývame hlboko v podzemí, kam ešte donedávna ani len smietka pozemského života neprenikla. Mojím domovom je od zrodu sveta zlatý prameň. Vždy. Keď si matka zem pokropí živou vodou ubolenú a slnkom rozpálenú tvár, ja vyletím vysoko nad ňu a svojimi farbami zvestujem človeku, že život je krása a láska vedľa seba. V mojich farbách je ukryté zrkadlo prameňov, lesov, lúk i oblohy. Dnes už moje farby blednú. Zlatý prameň, čo mi od nepamäti dával pestré farby stráca svoju moc. Človek porobil akési otvory do vnútra zeme a nimi k nám prúdi falošný , zlý svet. Vravím ti človek…tí čo ostanú budú vidieť horiace skaly a zo zeme sa valiaci smrť nosiaci dym a i ten posledný človek nakoniec zahynie.
Vypočul si Podivín slová Dúhy. Na nič sa neborák nezmohol, len slzy začal roniť bo vedel, že to čo počul je pravda.
Dúha však pokračovala ďalej…
Ver človek, že to čo som povedala sa jedného dna skutočne stane, ak vy ľudia nezmeníte svoj postoj k životu a k prírode. Stačí tak málo stačí veriť prírode a jej zákonom života, stačí zastaviť to nezmyslené kopenie majetkov, kvôli ktorým ste zo života urobili na zemi peklo..
Všetko mlčalo….Dúha hľadí na Podivína a po chvíli povie…
Za okamih uvidíš moju sestru Lásku. Kedysi to bola veselá a myla stvora, však od doby čo ste ju vyhnali zo svojich príbytkov je plná smútku. Dnešný človek v mene lásky zapredá aj seba , len nech je s toho nejaký ten osoch. Milujete nie ľudí, ale svoje majetky. Kvôli nejakým kovom čo kradnete z našich žil dokonca i vraždite.
Nastalo ticho, dyhe ticho, len tikot času sa niesol celým podzemným kráľovstvom.
Dúha dvihne ruku a ukáže smerom k ruže. Tam sa zjaví moja sestra Láska.
A tu sa tá ruža začala rozvíjať a keď už v nádhernom kvete bola, taká hudba z nej začala prúdiť, že všetko navôkol utíchlo. Všetko načúvalo čarovným zvukom a každý v milom úsmeve sa na toho druhého díval. Zajac si pokojne sedel vedľa líšky a tá ho svojim huňatým chvostom hladila.
Aj Podivín pocítil, ako mu cele telo oblial zvláštny pokoj. Čarovná hudba už zaplnila celú podzemnú ríšu. Ruža sa ďalej rozvíjala a kvapky rosy čo sedeli na jej lupeňoch cupkom dopadali na zem. V mieste kam dopadli sa začal rozvíjať malý kvietok.
Veru divil sa Podivín , keď z ruže ešte krajšia deva ako dúha vystúpila do podzemnej ríše vládcu Gemerslava. Dlho sa na ňu díval a snažil sa spomenúť si kde tu devu videl. Časom si však spomenul..
Spoznávam ťa Láska. Každým dňom i nocou sa mi zjavuješ, keď utešujem svoje srdiečko nad toľkou krutosťou čo moji rodný , bratia a sestry v šírom svete páchajú. Ty Láska nesmieš plakať… I ja som len slabý človek – však stále verím, dúfam, že nie som jedený na celom tomto krásnom svete, čo miluje prírodu. Ľudí život., i keď občas zabolí. Viem , vidím , je mnoho ľudí čo svoju moc zneužívajú len na svoj osobný prospech. Verím však, že človek znova nájde to čo tak ľahko zatratil, teba Láska a že znova národy budú žít v pokoji a svornosti.
Ani sám nevedel ako, no zrazu sa dotkol Lásky a tu div divúci. Z jej smutnej tvare sa stratil smútok i vráska a začala sa smiať a veru jej smiech bol omnoho krajší ako hudba z ruže.
Ďakujem ti človek, že si sa ma dotkol tou najčistejšou láskou akú kedy som u ľudí pocítila. Rada sa vrátim k vám medzi ľudí aby som prebudila čo vo svojej slepote ste tak hlúpo pochovali. Vrátil si mi silu a len vďaka tebe človek budem i naďalej bojovať proti Závisti a Nenávisti. .. Poslúchni môjho otca , Gemerslava a pod somnov , pomôž navrátiť lásku, účtu a dôveru medi ľudí..
Vzala Podivína za ruku a spoločne vykročili k východu z podzemného kráľovstva.
A tak sa Podivín vrátil na zem aby ľudom pravdu o nich samých povedal. Tu však zle a nedobre na neho. Jedny ho palicami hnali, že vraj pravda a sila života sú len a len v majetku ukryté a nie v dobrote a nejakej láske. Vraj to staré taľafatky. Podivín teda chodil šírim svetom a všade kam prišiel na oblohe sa dúha z javila a na poliach červene ruže rozkvitli. I jedného dňa zlapali Podivína , že vraj ich o živote len tak kade kto učiť nebude, všetci svorne kričali…obesiť…obesiť.
Ide Podivín na tu šibenicu…hrdo, so vztýčenou hlavou , smelo sa ľudom díva do očí. Na koho padol jeho zrak, ten hneď hlavu sklopil k zemi . Tu spod tej šibenici k ľudom takto prehovoril. Už nie múdrosťou a láskou vládnete, ale slepotou a mamonom a navyše sami seba a svojej pravdy sa bojíte.
Tu zem ohromne zahučala hrom zo tri kráť do šibenice udrel až sa cela v popol zmenila. S pod zeme až po samé nebo dúha vystúpila a v nej kráľovná Láska. Ľudia čo toto videli vravia, že si Podivína kráľovná Láska so sebou vzala a stále spolu chodia po celom svete.
Tu sa Báči Dobre slovo odmlčal…
Vravím mu teda…a toto je všetko?
Ale kdeže synak. Veď Podivína poznáš aj ty . Pozri synak, dúha sa zjaví vždy po búrke a láska dodnes blúdi medzi ľuďmi a Podivín? To ti je taký mali škriatok tu v nás ktorého voláme svedomie. Nedá a nedá pokoja , dobiedza a pokúša až no snáď raz…nedopovedal, ťažko si vzdychol a dodal…škoda len že ten Podivín len tu dole chodí a tam hore…..
Poďakoval som sa báčimu Dobre slovo za krásne rozprávanie a pomaly som sa poberal poza Chyžné krížom cez Hradovisko domov. Už som bol skoro nad svojou rodnou obcou , keď som zbadal ako sa Kohút mračí..Neviete prečo?

Poznámky:
Turecké časy: Jedna sa obdobie kedy Turci plienili cele slovenské územie.
1529 (24.9.) – Turci po prvýkrát obliehajú Viedeň.
1530 – prvýkrát vpadli Turci na Sk – spustošili Ponitrie a dolné Považie.
1552-1554 – Turci obsadili pevnosť Šahy a hrad Fiľakovo, spustošili južné Sk.
1574 – Turci obsadili Modrý kameň a Divín, čo boli súčasti obrannej línie tiahnucej sa ešte cez Komárno, Nitru až ku Krupine a banským mestám…..
viac, Turci na Slovensku ,
Rudno: zaniknutá obec pri Jelšave
Hora Tri peniažky ako aj Skalka sa nachádzajú pri Jelšave
Vrch Kohút
Kohút – 1409 m n. m.
Je druhým najvyšším vrchom Stolických vrchov je vrch Kohút ležiaci sa na pomedzí revúckeho a rožňavského okresu neďaleko obce Muránska Zdychava. Pomerne málo navštevovaný kopec pokrýva hustý les s početnými čučoriedkovými porastmi a menšími čistinkami posiatymi na jar šafranom. Vrchol Kohúta je úplne bez výhľadov, označuje ho len malá informačná tabuľka. Vrch Kohút je prístupný po značkovaných turistických chodníkoch. Najčastejšími východiskami túr naň sú osada Revúčka (časť Revúcej), mesto Revúca či obce Muránska Zdychava a Čierna Lehota.
Chyžné: Je to obec v okrese Revúca ležiaca pod vrchom Kohút.

16.09.2016

Vyznanie Pokoj všetkým ľuďom zeme lásku žehnám v šíry svet nech vo svet letí to čo drieme bo pravdy zdá sa v svete niet Zhubil človek smelé ciele láske zradu začal peť nesejeme neorieme viac »

Angela Merkelová

Nemeckí odborníci: AfD sedí pri vládnom stole, v kampani bolo cítiť hnev a napätie

24.09.2017 21:07

"Merkelová aj teraz v kampani robila to, čo robí vždy. Snažila sa zostať taká vágna, ako sa len dá,“ pripomenul pre Pravdu Christian Schweiger z univerzity v Chemnitzi.

sns, slovenska narodna strana, danko

Pokles preferencií SNS: Strana podľa politológov platí za Dankove chyby

24.09.2017 20:00

Koaličná kríza vyprovokovaná šéfom koaličnej SNS Andrejom Dankom prináša národniarom neželaný vedľajší efekt.

Diaľnice

Diaľničiari potrebujú na nové stavby 510 miliónov eur navyše

24.09.2017 19:35

Vyše pol miliardy eur diaľničiari potrebujú do konca funkčného obdobia súčasnej vlády nad rámec predpokladaného štátneho rozpočtu.

sýria, nalet, idlib

SOHR: Rusko v sýrskom Idlibe bombardovalo 'svojich', zomrelo 45 rebelov

24.09.2017 18:54

Prečo ruské nálety mierili práve na členov Légia Šám ešte nie je jasné.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 2
Celková čítanosť: 946x
Priemerná čítanosť článkov: 473x

Autor blogu

Kategórie

Archív